Jana Petrušková
Mám najväčšiu kabelku na svete!
Zasa tak strašne prší a ja stojím ako pako pred dverami do nášho domu. Najprv skoro pokojne, potom nervózne a nakoniec rýchlo sa hrabem v mojej kabelke.
Optimistka, dcéra, sestra, priateľka, kamarátka, študentka, kolegyňa, jazykárka, jazyčnica. Poháňa ju vedomie, že dobré veci sa dejú, vo svete existuje spravodlivosť a veci sa nestávajú náhodou. Každý deň stretne niečo, čo ju poteší, rada sa zasmeje na tom spolu s vami pri písaní článku ešte raz. A miluje mačiatka. Glitter Graphics Zoznam autorových rubrík: Moja milovaná starká, Môj bežný svet, Môj vzťah k mužom, Moja práca, Moje tipy na voľný čas, Moje postrehy o spoločnosti, Súkromné, Nezaradené
Zasa tak strašne prší a ja stojím ako pako pred dverami do nášho domu. Najprv skoro pokojne, potom nervózne a nakoniec rýchlo sa hrabem v mojej kabelke.
Nie som z BA, na víkend som šla po sto rokoch domov. Moja mama je ako novinárka riadna ´držka´ (mami, to sa iba tak hovorí, ľúbim ťa :) ) A môj malý brat ako budúci neviemčo, to po nej zdedil. Ponúkam vám výber ´the best of´ z víkendových ´hlodov´. Kontexty samoška vždy pripíšem...
Náš malý mi dnes opäť umne použijúc zopár svojich hlášok zadiadil absenciu slov. Síce len na pár sekúnd, ale úplne. A to aj napriek mojej horlivej snahe operatívne meniť témy. Zase ma zrušil ako žiadosť na byt...
?Malý?!´, ozvalo sa z izby... Má trinásť, ale pre nás ostane navždy malým. Môj brat má zvláštnu schopnosť, oznamovať známky zo školy spôsobom, ktorý nepripraví mamu o zmysly... Aspoň nie naraz, je to jednoducho psychológ, tak napríklad dnes...
Ako píše klasik a ja s ním môžem len súhlasiť. Veď kde inde by človek počul smiať sa malé dieťa, tak radostne a úprimne, ako to len drobci vedia? Mal rodičov, čo dajú posledné, priateľov, čo sa neotáčajú chrbtom, uznanie od ľudí. Teplo domova, slzy radosti, záľuby, ktoré bavia a prácu, ktorá má význam. A ten pocit, že niekam patrí. Že je, že je tam, kam patrí a že to tam má rád.
Vzťahy. Láska, peniaze. Ľudské bytie. Ľúbim, neľúbim, trhám lupienky margatétke. Mám rada svoju maminku, ale niekedy je taká, taká, že mám chuť odísť, aj keď som už dávno z domu. Ovládaj sa, vravím si, ovládaj sa doma, v práci, u nás, u nich. Prečo sa musíme znásilňovať? Žiješ len raz, hovorí sa. Beriem ohľady, myslím na druhých, dávam, nečakám nič späť. A zrazu sa spoza pootvorených dverí mojej duše prikradne prázdnota. Všetko som dala, lásku, energiu, milé slová, čas, peniaze... Len ten dobrý pocit akosi absentuje... Nechcem nikoho vidieť, potrebujem pokoj.
Je ráno, opäť. Veď len pred malou chvíľkou som si večer čítala v posteli a potom som na päť minút zavrela oči. Pokrčila sa len jedna stránka a moje ľavé líce. Urobilo sa to samo. Zhasol priateľ, aj vylepšenú knižku odložil...