Máme spoločnú izbu s bratom, ale keďže tam už nebývam, častokrát netuším, ´vo co go´. Tak som do izby vošla a len sa mi tak oči rozžiarili pri pohľade na krabičku Modrého z neba. Pýtam sa mamy:
-To je čie to Modré z neba?
-Tomáškovo.
-A je tam ešte niečo?
-A vidíš na tom kobru?
-Čo?
-Tak potom nie.
Iným slovom, náš malý je všežravka domová a svojej milovanej sestre, to akože mne, nič nenechal...
Vysvetľovanie Present Perfect, veď som nejaká učiteľka... Malý si sadne na gauč a vytiahne z teplákov vrecká so slovami:
"Pripravím si všetky uši, aby som lepšie počúval."
A potom, že uč ho, no musela som sa najprv dosmiať.
Kopa kvetov na stole v kuchyni, že sa cez ne poriadne nevidíme, keď sedíme okolo stola. A mama spustí pri pohľade na mňa cez kvety:
-Nejako si nám zakvitla...
- Ty mi nič nevrav, tebe z uší trčia listy a tvojmu telefónu narástol červený kvet.
Pokračovanie upratovania bordelu pri maľovaní. Nesmelo sa nádejam:
-Už je to upratané?
-Áno. A čo, potlesk nič?
-Standing ovation nechceš?
-Yes, yes...
Aj pre takúto náladu chodím rada domov, snáď to aj u vás má podobné grády.